Pochybný boj verejnej ochrankyne práv

Pochybný boj verejnej ochrankyne práv

Keď na Slovensku vznikal úrad verejného ochrancu práv, povedal som si, že je dobré mať takýto úrad a stále si to myslím. Myslím si však aj to, že veci netreba preháňať, hnať do krajnosti a to ani pri ochrane ľudských práv. V tejto súvislosti ma zaujala informácia o podaní verejnej ochrankyne práv J. Dubovcovej na Ústavný súd ohľadne volebného práva väzňov odsúdených za obzvlášť závažné zločiny. J. Dubovcová dokonca žiadala kvôli tomuto rozhodnutiu Ústavného súdu odložiť termín konania volieb.

Otázka znie, či majú mať väzni odsúdení za obzvlášť závažné zločiny aktívne volebné právo. Volebné právo nepatrí medzi základné ľudské práva, je to občianske právo, ktoré prináleží podľa ústavy len niektorým občanom štátu. Do kategórie väzňov odsúdených za obzvlášť závažné zločiny spadajú napríklad ľudia, ktorí sa dopustili vraždy. Ak hovoríme o právach, tak nepochybne najzákladnejším a najprirodzenejším právom človeka je právo na život. Bez života sú nám všetky ostatné práva k ničomu. Zlodej zase porušuje právo druhého na súkromné vlastníctvo. Takmer každý zločin predstavuje zásah do práv a slobôd spoluobčanov. Zločinci teda nie sú nejakí veľkí demokrati.

Zločin si zaslúži primeraný trest, ktorého súčasťou môže byť aj pozastavenie volebného práva. Môže, ale aj nemusí. Je to vec spoločenskej dohody, či pôjdeme vo vzťahu k väznom cestou väčšej prísnosti alebo zhovievavosti. Trest je vždy obmedzením práv človeka, predovšetkým práva na slobodu pohybu. Pokiaľ niekto obmedzuje práva druhých, musí počítať s tým, že aj jeho práva budú obmedzené. Napr. aj právo voliť. Obmedzenie práva byť volený je samozrejmé, lebo inak by mohlo dôjsť k situácii, že nejaký väzeň by kandidoval a bol zvolený do parlamentu.

Demokracia má svoje špecifiká. Jedným z nich je to, že volebný hlas každého občana má rovnakú váhu. Je jedno či ide o slušného človeka alebo o mafiána. Je to tak preto, lebo nemáme žiadny spoľahlivý spôsob ako by sme váhu jednotlivých hlasov mohli merať. V minulosti sa využíval napr. volebný cenzus, kedy váha volebného hlasu závisela od veľkosti majetku. To je však diskriminujúce vo vzťahu k chudobným. Keby som mal predsa len uviesť jedno spoľahlivé kritérium, kedy by mohlo byť volebné právo pozastavené, tak by to mohlo byť práve spáchanie závažného trestného činu. Ak niekto nerešpektuje pravidlá hry, môže dostať červenú kartu a byť z hry vylúčený.

Každý úradník sa snaží vykazovať nejakú činnosť, aby obhájil opodstatnenosť svojej existencie. Inak by si niekto kompetentný mohol povedať, že jeho úrad je nepotrebný a bolo by ho treba zrušiť. Úradník sa snaží dokázať svoju dôležitosť svojím aktivizmom, činorodosťou. K verejnému ochrancovi práv by sme však mali byť zhovievavejší, aby necítil tlak verejnosti na podávanie výkonu, lebo potom to môže viesť k tomu, že umelo vytvára nejaké ľudsko - právne kauzy, ktoré musí potom následne riešiť. Predsa ani hasičov nezrušíme, keď pol roka nemali výjazd. Keby sme chceli od hasičov, aby vykazovali aspoň jeden výjazd týždenne, tak by to mohlo viesť aj k tomu, že by sami niečo podpálili, aby to potom mohli hasiť. Hasiči tu nie sú preto, aby stále niečo hasili, ale preto, že ak by vznikol požiar, oni sú pripravení ho zlikvidovať. Podobne ani verejný ochranca práv nemusí stále riešiť nejaké ľudsko – právne kauzy, ale mal by byť pripravený, ak by sa nejaké skutočné porušenie ľudských práv vyskytlo.

Veľa závisí od toho ako chápeme úlohu úradníka. Má úradník konať len podľa platných zákonov a pravidiel alebo sa ich má snažiť aj sám aktívne tvoriť? Má byť viac byrokratom alebo aktivistom? J. Dubovcová pristúpila k svojmu úradu, minimálne v tomto prípade viac aktivisticky, pretože sa snaží rozšíriť sféru práv určitej skupiny ľudí. Ak sa úradník správa aktivisticky vyvoláva to však otázky, aká je jeho legitimita v tomto smere (Nemali by pravidlá formulovať predovšetkým vláda a parlament, ktoré na to dostali oprávnenie vo voľbách a nemali by sa úradníci potom snažiť tieto pravidlá aplikovať v praxi? Má zmysel presadzovať zmeny, ku ktorým by sa väčšina občanov postavila odmietavo?).

Jedno rabínske príslovie hovorí: Kto je láskavý k neláskavým, bude neláskavý k láskavým. Kto si teda predovšetkým zaslúži zhovievavosť a ochranu spoločnosti? Pomohol by som si slovami R. Reagana, ktoré adresoval jednému svojmu voličovi: „Som si istý, že každý pociťuje ľútosť nad jednotlivcom, ktorý spadol do priekopu na kraji cesty alebo v našej súťaživej spoločnosti nedokázal udržať krok s ostatnými. Môj vlastný súcit však okrem toho patrí aj tým miliónom neoslavovaných mužov a žien, ktorí každé ráno vstávajú, posielajú deti do školy, odchádzajú do práce, snažia sa uhradiť všetky poplatky za bývanie, platiť nehorázne dane, aby umožnili súcitenie s menej šťastnými, a kvôli tomu všetkému musia obetovať mnohé svoje túžby, sny a nádeje.“ Starať sa o práva týchto obyčajných pracujúcich ľudí možno nie je také pôsobivé ako starať sa o práva väzňov odsúdených za ťažké zločiny, ale rozhodne je to viac v súlade so zdravým rozumom. Spoločnosť má v prvom rade chrániť obyčajných pracujúcich ľudí, ktorí rešpektujú pravidlá a nebyť precitlivená k pozastaveniu volebného práva zločincov.

Jozef Bugár